Prvú všeobecne prijatú definíciu obchodovania s ľuďmi obsahuje dodatkový protokol k Dohovoru Organizácie spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu podpísanému za Slovenskú republiku v Palerme dňa 12. decembra 2000. V zmysle článku 3 písm. a) Protokolu o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi, s ktorého podpisom vyslovila vláda Slovenskej republiky súhlas svojím uznesením č. 571 zo dňa 20. júna 2001.

Aktuálny Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. interpretuje definíciu obchodovania s ľuďmi nasledovne:

§ 179

Obchodovanie s ľuďmi

(1) Kto s použitím podvodného konania, ľsti, obmedzovania osobnej slobody, násilia, hrozby násilia, hrozby inej ťažkej ujmy alebo iných foriem donucovania, prijatia alebo poskytnutia peňažného plnenia či iných výhod na dosiahnutie súhlasu osoby, na ktorú je iná osoba odkázaná, alebo zneužitia svojho postavenia alebo zneužitia bezbrannosti alebo inak zraniteľného postavenia zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme iného, hoci aj s jeho súhlasom, na účel jeho prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem vykorisťovania, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme osobu mladšiu ako osemnásť rokov, hoci aj s jej súhlasom, na účel jej prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem vykorisťovania.

(3) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) a získa ním pre seba alebo pre iného väčší prospech,
b) na chránenej osobe,
c) z osobitného motívu, alebo
d) závažnejším spôsobom konania.

(4) Odňatím slobody na dvanásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) a získa ním pre seba alebo pre iného značný prospech,
b) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo iný obzvlášť závažný následok, alebo
c) ako člen nebezpečného zoskupenia.

(5) Odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2
a) a získa ním pre seba alebo pre iného prospech veľkého rozsahu, alebo
b) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví viacerým osobám alebo smrť viacerých osôb.

Definícia obchodovania s ľuďmi podľa Palermského protokolu v sebe zahŕňa 3 základné vzájomne prepojené prvky, ktoré charakterizujú mechanizmus obchodovania s ľuďmi:

• konanie: verbovanie, preprava, odovzdanie, prechovávanie alebo prevzatie ľudí,

• prostriedky: hrozba alebo použitie násilia, iné formy donucovania, únos, podvod, lesť, zneužitie právomoci, zraniteľného postavenia,

• účel: prostitúcia alebo iná forma sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem vykorisťovania.

Problematiku domáceho násilia tak, ako každý iný protispoločenský fenomén existujúci v podmienkach dnešnej modernej spoločnosti, ak ju chceme pochopiť, spoznať, riešiť ju a aj sa tomuto excesnému konaniu účinne brániť, je potrebné vidieť z úrovne rôznych špecifických uhlov pohľadu.

Iný pohľad je potrebné uplatniť vo vzťahu k prevencii, proti vzniku a existencii domáceho násilia.

Iný pohľad je potrebné uplatňovať vo vzťahu ku skutočnosti, že fenomén domáceho násilia má svoj logický vývoj od vzniku prvých fyzických, resp. psychických atakov jedného člena rodiny proti ostatným členom rodiny. Charakteristickým javom pri existencii domáceho násilia je jeho latentná, často neviditeľná a dlhodobá prítomnosť v rodine, pričom ide o utajovaný problém vo vzťahu k zvyšku spoločnosti.

Napokon je tu otázka riešení, kde sa ukazuje, že sankcie a trestnoprávne dôsledky sú len okrajovým riešením z pohľadu riešiť také zásadné otázky ako je bývanie, financie, hľadanie náhradných foriem rodičovskej starostlivosti a pod.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že riešenie všeobecne chápaného pojmu domáce násilie je možné a potrebné hľadať len z pohľadu riešenia jednotlivých aspektov tohto problému. Je potrebné odlišovať uvedené etapy nastoleného problému. Inak sa musí uplatňovať prevencia, kde sa určite viac uplatnia pravidlá Zákona o rodine, inak sa musí riešiť dlhoročné pretrvávanie domáceho násilia, kde je problém najmä v sociálno – ekonomických podmienkach dotknutých rodín, často spojené s neriešenou problematikou vhodného bývania. Tu je určite potrebné uplatňovať zákony riešiace sociálne a ekonomické otázky života rodín, napr. Občiansky zákonník, Zákon o sociálnej pomoci a vôbec problematika solidarity celej spoločnosti.

V etape nutného dočasného riešenia problému, predovšetkým v otázke okamžitej pomoci a tak vytvorenia možnosti efektívne v danom okamžiku vytvoriť ochranu pred konkrétnym ohrozením života a zdravia napadnutého subjektu, skutočne nezostáva nič iné a vhodnejšie, ako uplatniť represívne a donucovacie normy tak trestnoprávneho charakteru, často krát sú však praktickejšie niektoré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré taktiež zabezpečujú okamžitú ochranu, ale s perspektívou aj ďalšieho riešenia príčiny domáceho násilia ( napr. návrh na vydanie predbežného opatrenia s následným riešením zlej bytovej situácie v rodine, štandartným návrhom na začatie súdneho konania).

Pokiaľ ide o možnosti využitia aplikácie Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. pri problematike riešenia domáceho násilia ako príklad použijeme nasledovné ustanovenia OSP:

Predbežné opatrenia:

Ide o inštitút procesného práva, ktorý je upravený v ustanovení § 74 a nasledujúce OSP. Predbežné opatrenie časovo predbieha iné súdne konanie, ak je potreba dočasne riešiť pomery účastníkov. Príslušným by mal byť súd, ktorý bude riešiť „ základný návrh na konanie „ napríklad výživné, bytovú náhradu a pod. Pokiaľ však z nejakého dôvodu nie je zrejmé, ktorý súd je miestne príslušným, je možné za použitia ustanovenia § 75a OSP podať návrh na predbežné opatrenie na súd, v ktorého obvode sa napr. maloletý zdržuje.

O náležitostiach návrhu na predbežné opatrenie pojednáva ustanovenie § 75 OSP. O návrhu na predbežné opatrenie musí rozhodnúť súd v zákonnej lehote do 30 dní, pokiaľ nie je zákonom stanovená kratšia lehota.

O to zaujímavejšie je ustanovenie § 75a OSP, ktorým sa riešia prípady maloletých detí, ktoré sa dostali do akútneho ohrozenia života a zdravia, alebo ktoré sú bez akejkoľvek starostlivosti. Okrem iného sa v takýchto okamžite riešených predbežných opatreniach rieši aj doručovanie takéhoto opatrenia až pri výkone predbežného opatrenia tak, aby predbežné opatrenie nebolo zmarené.

Typickými prípadmi, pri ktorých je na mieste použitie predbežného opatrenia, je platenie výživného, odovzdanie dieťaťa do starostlivosti druhého rodiča alebo do rúk určenej osoby, ale aj zákaz vstupu do bytu ak ide o prípad podozrenia z násilia voči blízkej osobe..

Starostlivosť súdu o maloletých:

V ustanovení § 176 a nasl. OSP sú upravené viaceré otázky, ktoré v záujme ochrany maloletých riešia súdy. Ide napríklad o otázky výchovy a výživné pre mal., o styku rodičov s deťmi, o priznaní, obmedzení alebo odňatí rodičovských práv, o schválení právnych úkonov maloletých a pod.

Uvedené procesné ustanovenia dávajú možnosť tak samotným subjektom domáceho násilia, ale aj inštitúciám ako sú súdy, orgány sociálnoprávnej ochrany detí, polícia a tiež zástupcovia obcí a neziskovým organizáciám, uplatňovať práva a chránené záujmy tých, ktorí sa stali objektom domáceho násilia. Súdy môžu a musia konať dokonca aj bez návrhu, t. j. po oznámení kohokoľvek, že sú poškodzované napr. práva dieťaťa.

Nakoľko domáce násilie sa prejavuje najmä a predovšetkým v rodinách, veľmi dôležitou a nenahraditeľnou normou je Zákon o rodine vedený v Zbierke zákonov č. 36/2005 Z. z.

Tato právna norma rieši širokú paletu otázok týkajúcich sa rodiny, detí, vzájomných vzťahov rodičov a detí, vzťahy manželov a ďalšie otázky. Dnešná podoba zákona dáva veľa možností ako preventívne, ale najmä vecne riešiť problémy rodín často prerastajúcich do rôznych foriem domáceho násilia. Realizovaním ustanovení zákona o rodine nie je možné riešiť všetky problémy týkajúce sa rodín, ich ekonomickej situácie, bytové problémy, ale spolu s uplatňovaním aj ďalších hmotnoprávnych noriem môže viesť k stavu znižovania možného rozsahu domáceho násilia, vrátane uplatňovania tak efektívnej prevencie.

Výchovné opatrenia:

V ustanovení § 37 zák. o rodine zakladá zásadnú zásadu a to, že každý môže oznámiť orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, obci alebo súdu skutočnosť, že niekto porušuje zákonné povinnosti rodičov alebo zneužíva tieto práva. Toto je skutočne ustanovenie, kde pri spolupráci všetkých zúčastnených subjektov riešiacich otázky domáceho násilia je možné kvalifikovane, odborne a najmä rýchlo riešiť jednotlivé prípady. V praktickej rovine to napr. znamená, že sa už nemusí polícia riešiaca konkrétne ohlásenie fyzického napadnutia riadiť striktne len trestnoprávnymi normami, ale môže a musí zainteresovať aj profesijne kompetentnejšie inštitúcie, ako sú napríklad súdy. Len súd môže zakázať útočníkovi vstupovať do vlastného domu alebo bytu, len súd môže okamžite odňať dieťa nezodpovednému rodičovi, len súd môže nariadiť predbežným opatrením platiť výživné na dieťa a pod.

Toto ustanovenie však dáva široký priestor na poskytovanie pomoci aj tretiemu sektoru, ktorý sa aj cez toto ustanovenie stáva partnerom odborných štátnych inštitúcií.

Vzťahy medzi manželmi, rozvod manželstva:

Ustanovenia § 18, 22 a nasl. Zákona o rodine riešia najdôležitejšie okruhy vzťahov v rodinách, pričom je zrejmé, že v tejto sfére sa latentne objavuje aj možnosť konfliktov a tieto vyúsťujú aj do fyzického a psychického násilia. Včasným a odborným uplatnením týchto ustanovení sa skutočne zmenšuje možnosť bujnenia domáceho násilia. Samozrejme, opakovane sa zdôrazňuje, že ide o komplex problémov v rodine, kde popri alebo súčasne s uplatnením týchto ustanovení sa musia uplatňovať aj ďalšie zákony riešiace bývanie rodín, ekonomiku a sociálnu situáciu rodín.

Výživné medzi rodičmi a deťmi, medzi manželmi:

Problematika výživného na deti je ustanovená v § 62 a nasl. Zákona o rodine. Napriek tomu, že ide o zložitú problematiku, je potrebné uviesť, že aj tento problém ( platenie alebo neplatenie výživného ) je často jedným z dôvodov domáceho násilia. Tu je jednoznačné konštatovanie, že v širšom právnom povedomí si každý rodič musí uvedomiť, že platenie výživného je zákonná povinnosť. Neplatenie je možné postihovať tak predbežnými opatreniami, exekúciami a samozrejme aj normami trestného práva. Je nutné pri riešení tohto problému vyvolať ešte širšiu celospoločenskú diskusiu vedúcu k tomu, že už neplatenie výživného nebude tak častým deliktom a problémom.

Výživné ako ekonomický nástroj ochrany práv detí je citlivou otázkou, dokonca nemá ísť ani o ekonomickú likvidáciu povinného manžela. Zásadným však musí byť postup najmä zo strany súdov, pričom účastníci konania majú veľa zákonných možností súdy tlačiť k tomu, aby konania o výživnom neboli také zdĺhavé, ako sa často stáva. A práve v tejto dobe, okrem toho, že tieto peniaze deťom chýbajú, ako reakcia na zdĺhavosť súdnych konaní môže byť aj narastajúca nervozita účastníkov konania, ktorá opäť často vyúsťuje k fyzickému alebo psychickému násiliu v rodinách.

Ustanovenia § 71 a § 72 zák. o rodine riešia však aj prípady, kedy súd zaviaže jedného z manželov platiť druhému manželovi, pričom sa uplatňuje zásada, že obidvaja manželia majú právo na rovnakú životnú úroveň. Rovnako súd môže rozhodnúť, že jeden rozvedený manžel je povinný platiť druhému rozvedenému manželovi príspevok na výživu. Obvykle je však táto povinnosť obmedzená na dobu do piatich rokov od rozvodu manželstva.

Najrozsiahlejším právnym kódexom, ktorý rieši aj vecné práva účastníkov domáceho násilia, je Občiansky zákonník, zák. č. 40/1964 Zb.

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM):

BSM reprezentuje ekonomickú základňu manželov a rodín, žijúcich v manželskom zväzku. Naša spoločnosť už dávno skoncovala s princípom materiálnej nadradenosti manželov voči svojej manželke, aj keď nie je možné úplne vylúčiť aj prežívanie takýchto feudálnych praktík.

Podľa ustanovenia § 143 OZ, v BSM je všetko čo nadobudol jeden z manželov za trvania manželstva ( s určitými výnimkami ako dedenie, darovanie, vecí osobnej povahy a pod. ). Obvykle. pri nadobúdaní spoluvlastníctva nebývajú zásadné rozpory, aj keď sa stretávame aj s tým, že niektorý z manželov sa radšej snaží získať vlastníctvo k veci tak, aby nebola v BSM. Značné problémy nastávajú pri zániku manželstva a teda pri zániku BSM, kedy často nastáva medzi rozvedenými manželmi „ neľútostný boj „ o majetok. V takom prípade sa používajú často obojstranne všetky „ prostriedky „ , ktoré majú pomôcť k získaniu väčšej časti majetku, ktorý je predmetom vysporiadania.

A práve, aj fyzické a psychické násilie sa stáva argumentom pri vysporiadavaní. Problém je v tom, že práve súdne vysporiadanie BSM ( pokiaľ nedošlo k dohode účastníkov mimosúdnou formou ) opäť trpí značnými prieťahmi zo strany súdov ( neraz však s prispením samotných účastníkov ) a tak nervozita a strach negatívne ovplyvňujú konanie účastníkov. Aj pri aplikácii ustanovení OZ v tejto oblasti, je možné uplatňovať aj iné inštitúty napr. obsiahnuté v OSP ( predbežné opatrenia, zabezpečenie dôkazu a pod. ). V každom prípade sa jedná o zložité právne spory, kde sa priamo žiada požiadať o odborné právne služby advokáta, čím sa opäť zmenšuje priestor pre nežiadúce protispoločenské javy, akým je v tejto súvislosti domáce násilie.

Užívanie bytov, vlastníctvo bytov:

Už bolo povedané, že otázka bývania pre rodiny predstavuje jednu zo základných sociálnych istôt. Práve preto, pre oblasť rodinných vzťahov nesporne patrí aj právo „ uhájiť „ si bývanie, napr. po rozvode manželstva. Ide o vážny sociálny problém, nakoľko potrebu bývať má aj ten z manželov, ktorému bolo zverené dieťa po rozvode manželstva, ale taktiež, právo dôstojne bývať má aj druhý z rozvedených manželov.

Opäť viem, že tieto záležitosti sú obvykle problémové z najmenej dvoch dôvodov: prvým je nedostatok financií, resp. nevyhovujúca ekonomická situácia občanov a druhým je odborne a aj časovo náročné riešenie bytovej otázky, či už cestou súdu alebo iným spôsobom. Opäť je to odborná záležitosť pre advokáta.

Iný právny stav nastáva u rodiny, ktorá doposiaľ užívala nájomný obecný alebo družstevný byt a iný právny stav vznikol pre tých manželov, ktorí majú byt v BSM.

Problematiku riešenia nájomných bytov po rozvode rieši ustanovenie § 712a ods. 8 OZ. Obvykle po rozvode manželstva jeden z manželov ( napr. ten, ktorému bolo zverené do výchovy dieťa ) požiada súd o zrušenie práva spoločného nájmu bytu. Súdy po dosť dlhom čase zvyčajne rozhodnú, že výlučným nájomníkom ( prípadne aj výlučným členom bytového družstva ) sa stáva jeden z manželov, pričom druhý má povinnosť byt vypratať po tom, ako mu bude zabezpečený primeraný náhradný byt. Toto však býva často neriešiteľný problém, keďže druhý z manželov nemá finančné prostriedky na zabezpečenie náhradného bytu. A tak manželstvo, ktoré bolo možno rozvedené pre alkoholizmus jedného z manželov, pre jeho agresivitu, zostáva aj po rozvode manželstva žiť ďalej „ pod jednou spoločnou strechou, „ a problém s alkoholom a agresivitou tak pretrváva aj po rozvode. Časté sú fyzické a psychické útoky, dochádza k znásilňovaniu, ubližovaniu maloletých a pod.

Podľa uvedeného ustanovenia § 712a ods. 8 OZ majú súdy možnosť aj tieto situácie riešiť, treba však povedať, že pokiaľ sú konkrétni sudcovia ochotní poskytnúť v konaní osobnú odvahu a zodpovednosť pre včasné rozhodnutie o takýchto chúlostivých veciach. Uvedené ustanovenie to súdom v plnej miere umožňuje. Podľa tohoto paragrafu súd môže v prípadoch osobitného zreteľa rozhodnúť, že rozvedený manžel nemá nárok na náhradný byt, ale len na náhradné ubytovanie alebo prístrešok.

Ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva v spoločnom byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického alebo psychického násilia, súd rozhodne, že mu bytová náhrada nepatrí.

Ale ani v prípadoch, kedy majú rozvedení manželia byt v BSM a vieme, ako zložité, až niekedy nemožné je dospieť či už dohodou alebo rozhodnutím súdu k vysporiadaniu BSM, máme právnu možnosť vyriešiť sporné spoločné bývanie manželov.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov, ak vlastník bytu porušuje dobré mravy, môže súd na návrh nariadiť predaj bytu. Týmto spôsobom sa teda druhý z bývalých manželov môže dopracovať k tomu, že po predaji bytu, s ktorým by druhý spoluvlastník dobrovoľne nesúhlasil, že dostane svoj finančný podiel na spoločnom byte a môže si zabezpečiť vlastné bývanie, samozrejme už bez bývalého manžela.

Osobitnou kategóriou sú ustanovenia trestných kódexov, najmä Trestný zákon č. 300/2005 Z. z, Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z., Zákon o prečinoch č. 372/1990 Zb., Zákon o policajnom zbore č. 171/1993 Z. z.

Najmä ustanovenia Trestného zákona obsahujú množstvo konkrétnych skutkových podstát trestných činov, pri ktorých je zrejmé, že sa priamo dotýkajú problematiky domáceho násilia. Ide rádovo o desiatky konkrétnych trestných činov, ktorých právnu kvalifikáciu sú povinní poznať najmä pracovníci zastupujúci orgány činné v trestnom konaní, prípadne niektoré špecializované štátne inštitúcie.

Pre širšiu občiansku verejnosť nie je potrebné podrobne poznať základné pojmové znaky jednotlivých trestných činov. Podstatnejšie je právne vedomie každého občana, ktorý si musí uvedomiť, že je jeho povinnosťou oznámiť každé podozrenie zo spáchania trestného činu polícii, prípadne orgánom prokuratúry.

Takto zodpovední musia byť práve tí, ktorým bola zverená starostlivosť o iné osoby, najmä pracovníci v školstve a pod., ktorí by mali v prvom rade reagovať na zistenia, ktoré evokujú podozrenie na páchanie domáceho násilia. Rovnako sa to však týka aj ďalších subjektov, ktoré nadobudnú takéto podozrenie, indície. Rovnako by to malo platiť aj pre žitie v istých komunitách, akými sú najmä bytové domy. Nielen steny, ale najmä susedia majú uši a teda aj zákonnú povinnosť poukázať na podozrenia z páchania domáceho násilia. Alibistický postoj „ nič som nepočul, nič som nevidel „ môže veľmi sťažiť proces dokazovania pri trestných činoch násilnej trestnej činnosti. Zdôrazňujem, trestný zákon môže svojimi sankciami za určitých okolností postihovať aj tých, ktorí neoznámili trestný čin, tých, ktorí neprekazili páchanie trestného činu, najmä ak sa pácha opakovane a dlhodobo, tak, ako je to typické pre domáce násilie.

Je potrebné poznať aj procesné normy, ktoré umožňujú uplatnenie trestného práva. Či už ide o normy ako je Zákon o policajnom zbore č. 171/1993 Z. z., zákon č. 153/2001 o prokuratúre. Znalosť týchto ustanovení je dôležitá najmä z toho dôvodu, aby účastník, ktorý urobil oznámenie o spáchaní trestného činu bol informovaný o priebehu vyšetrovania, o postupe orgánov činných v trestnom konaní, o svojich procesných právach a napokon, aby vedel uplatniť svoje práva, ak sa domnieva, že konkrétny zodpovedný pracovník nekoná v zmysle zákona.

V zásade platí, že nad činnosťou vyšetrovateľov vykonáva zákonný dohľad príslušný orgán prokuratúry. Pokiaľ sa teda občan chce informovať o postupe polície pri vyšetrovaní, je oprávnený sa osobne ( ale radšej písomne ) informovať na prokuratúre. Rovnako aj voči konaniu konkrétnej zložky prokuratúry má občan právo uplatňovať svoje dotazy na miestne príslušnom stupni prokuratúry vrátane Generálnej prokuratúry SR.

Osobitným orgánom kontroly činnosti príslušníkov policajného zboru je Inšpekcia ministra vnútra SR.

Dôležitými normami na riešenie stavu rodín nachádzajúcich sa v stave hmotnej núdze, sú viaceré zákony sociálnej problematiky. Jedným z mnohých je aj zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, rovnako aj zákon o Náhradnom výživnom č. 452/2004 Z. Z., zákon č. 233/1995 Exekučný poriadok, zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi.

Pokiaľ občan nemá prístup k jednotlivým uceleným textom vyššie uvedených právnych noriem, tieto je možné si preštudovať na viacerých webových stránkach na internete, podľa problematiky na jednotlivých stránkach ministerstiev, najčastejšie na stránke Ministerstva spravodlivosti SR, alebo na stránke www.občan.sk.